Prečo vytvorila Lilli Nielsenová „malú izbu“
Lilli Nielsenová skúmala vývin detí s rôznymi znevýhodneniami, ako aj vývin detí bez postihnutia. Hľadala spôsoby, ako umožniť deťom s rôznymi vývinovými ťažkosťami, aby skúmali svet okolo seba, orientovali sa v najbližšom okolí, chápali vzťahy medzi sebou a svetom okolo prostredníctvom vlastnej činnosti.
Ak dieťa, nedovidí“, alebo nedokáže dôjsť do priestoru okolo neho, priestor musí prísť k nemu. Tak môže v rámci svojich možností spoznávať tento svet a jeho vlastnosti. Už sme hovorili o tom, aká malé dieťa poznáva svet tým že veci chytá, zahadzuje, okusuje…. Zisťuje, že veci trvajú, aj keď ich práve nedrží alebo nepočuje. Môžu byť nejakým spôsobom v tom svete usporiadané, majú svoje miesto. Postupne si začne uvedomovať seba – vydelí seba z tohto sveta ako niekoho, kto ten svet môže niečím ovplyvniť. Získava základné zručnosti denným zaobchádzaním s rôznymi vecami a postupne rozširuje svoj životný priestor.
Dieťatko s výrazne narušeným zrakom potrebuje nahradiť zrakové vnemy hmatovými a sluchovými, prípadne zvýrazniť zrakové vnemy. Svet okolo neho akoby neexistoval, ak sa ho nedotýka a nepočuje ho. Ak mu spadne hrkálka, nevidí ju a viac ju nepočuje. Preto ani nemá snahu ju hľadať a naťahovať sa za ňou. Podobne to môže prebiehať u detí s obmedzenou pohyblivosťou, ktoré majú napr. poruchy svalového tonusu a majú problém vyvinúť pohybovú aktivitu. Siahanie za predmetmi, natáčanie sa l’avou rukou doprava a pravou rukou doľava za vecami je predpokladom otáčania sa dieťaťa z chrbta na bok a bruško (, malá izba“ umožňuje tieto aktivity).
Naučená bezmocnosť Deti, ktoré nevidia, sa môžu začať upínať na zvuky. Ak nezačnú používať aktívne aj rúčky a svet skúmať ohmatávaním, môže sa stať, že pri sústredení na zvuky sa postupne prestávajú hýbať. Niektoré deti vyjadrujú nespokojnosť plačom, čo môže podporovať ich časté nosenie na rukách. Dieťa potom nevníma seba ako niekoho, kto môže samo niečo robiť. Veľmi rýchlo sa naučí, že iba svojim krikom môže vyvolať zmenu. Vytvára si o sebe predstavu, že musí byť nosené na rukách a zabávané dospelým. Nielsenová hovorí o „naučenej bezmocnosti“.
Ako prišla Lilli Nielsenová na nápad vytvoriť „malú izbu“?
Dieťa už v brušku matky cíti hranice svojho sveta a skúša, že jeho steny majú určité vlastnosti. Spája pohyb nožičiek, rúk s dotykom. S touto skúsenosťou sa narodilo. Po narodení sa potrebuje ďalej niečoho dotýkať, do niečoho kopať, cítiť hranice menších priestorov.
Nielsenová pozorovala deti, ako počas celého svojho vývinu obľubujú rôzne hry na skrývačku, podliezajú pod stoly, stoličky. Skrývajú sa pod vankúš, objavujú malé priestory v byte, zásuvky, skrinky. Hádžu predmety a sledujú, kam zapadnú. Vytvárajú si skrýše a tajné bunkre.
Jej zámer podporilo aj venovanie sa nevidiacemu chlapčekovi vo veku 20 mesiacov v roku 1980. Rodičia chlapca sa obávali, že sa nevyvíja primerane. Nezaujímala ho žiadna hra, nerozprával, nevedel jesť a nikdy nebol šťastný. Bolo ťažké upokojiť ho, keď nariekal. Uvedieme voľný popis návštev Lilli Nielsenovej v rodine dieťaťa na ilustráciu jej myšlienkových pochodov, naladenia na dieťa a postupu jeho aktivizácie v rámci interakcie.
Prvé stretnutie s Lilli Nielsenovou
Nielsenová našla chlapca sedieť na zemi, mal pri sebe osem kociek. Nehral sa s nimi, ale si neprestajne poklepával bradu rukou.
Lilli držala jednu kocku blízko jeho ruky. Keď sa dostal do kontaktu s kockou, chytil ju a niekoľko krát ňou poklepal na bradu. Potom ju pustil a pokračoval v poklepávaní brady rukou. Zjavne ho kocky nezaujímali.
Vzala hrkálku a potriasla ňou v dosahu chlapcovej ruky. Zbadala, že počúval. Ale neurobil žiadny pohyb, náznak, že hrkálku chce mať. Pokračoval v poklepávaní brady. Podľa Lilli asi nevedel, že zvuk predstavuje predmet, ktorý možno dosiahnuť.
Všimla si, že chlapec urobil nejaké uchopovacie pohyby voľnou druhou rukou. Chlapec si myslí, že môže mať niečo v ruke iba vtedy, keď mu tam niečo vložia? Sám na nič nesiahal. Vybrala zo svojho kufríka tanierik a držala ho pred chlapcom, kým si poklepával bradu. Tak sa stalo, že niekoľkokrát klepol aj o tanier v ceste. Potom na pár sekúnd zastavil pohyb. Nato začal poklepávať bradu rýchlejšie, prejavil vzrušenie svojím spôsobom.
Lilli chcela odstrániť jeho zlozvyk a tak začala dávať tanierik pred chlapca iba vtedy, keď začal poklepávať bradu obvyklou rýchlosťou. Potom začal klopať na tanier miesto brady. Podľa Lilli pre chlapca ešte nebolo dôležité poznávať nejaký konkrétny predmet. Potreboval pochopiť, že svet je plný predmetov. Posadila chlapca do svojho veľkého kufra s hračkami, dotýkali sa jeho tela.
Začala sa s ním hrať hru – predvádzala mu predmety. Keďže nereagoval, prešla na jednoduchšiu hru.
Rytmicky búchala predmetom o dosku, pustila ho a vzala iný predmet. Búchala ním a pokračovala takto niekoľko minút. Chlapček zatiaľ sedel v kufri a klopkal si na bradu.
Zmenila hru na ešte jednoduchšiu.
Tlačila predmetom po doske sem a tam. Urobila tak s viacerými predmetmi, aby vyvolala rôzne zvuky. Dúfala, že aspoň jeden chlapca zaujme, ale on pokračoval v klopkaní na bradu.
Potom potlačila jeden predmet cez dosku a nechala ho, pokračovala s inými predmetmi. Chlapec nezmenil správanie.
Nato začala hrať hru „chytiť a pustiť“, ktorá je najjednoduchšia. Keď sa tak hrala niekoľko minút, chlapec siahol na predmety okolo seba a začal chytať predmety – vydržal asi hodinu.
Úvahy a odporúčania L. Nielsenovej pre aktivujúce prostredie
Hoci chlapec dokázal sedieť bez opory a učil sa chodiť s pomocou, v interakcie s predmetmi bol na úrovni štyroch mesiacov. Aj keď sa zlepšoval v chôdzi, nemalo to vplyv na jeho aktivitu. Klepanie na bradu sa od 7. mesiaca stávalo nápadnejšie. Komunikácia sa nerozvíjala, chlapec ani nehrkútal.
Nielsenová rodine odporúčala, aby chlapca položili na rezonančnú dosku medzi 50 – 100 predmetov. Aby akýkoľvek pohyb ruky alebo nohy priniesol kontakt s niečím. Namiesto kupovania hračiek v obchode navrhla vyprázdniť kredence a zásuvky a predmety umiestniť okolo chlapca. Tak mu umožnili skúsenosť, že predmety majú rôzne tvary, štruktúru, váhu a teplotu.
Pozorovania počas 2. stretnutia
Dieťa po dvoch týždňoch zažívania odporúčaného prostredia zmenilo spôsob hry. Nielen predmety chytalo, ale ich prekladalo do pravej ruky a potom vypustilo. Alebo ho viedlo rukou cez pravé rameno a potom upustilo za seba.
Lilli vzala balónik a vložila do neho dve fazuľky. Vypustila polovicu vzduchu a zaviazala, podala ho chlapcovi. Uchopil držadlo balónika a začal ním potriasať. Skúšal vytvárať zvuky vo vzťahu k sebe. Pohol pravou rukou rovno doprava, šikmo vpred, hore a dole, potriasal balónom vo všetkých možných smeroch. Potom preložil balón do l’avej ruky a všetko opakoval. Začal meniť ruky a potriasať balón. Pri prekladaní balóna z ruky do ruky sa fazuľky dostali do držadla a prestali vytvárať zvuk. Reagoval s veľkým prekvapením. Skúšal všetky spôsoby, v ktorých dovtedy vyrobil zvuk, ale bez výsledku.
Úžas ho podnietil skúmať balónik dôkladnejšie. Oboma rukami začal otáčať balónik hore a dole, okolo.. Až sa fazuľky dostali naspäť do balónika a opäť vytvárali zvuk, ktorý chcel. Opakoval hru s potriasaním balónika v rôznych smeroch vo vzťahu k sebe.
Po 20 minútach položil balónik blízko seba na dosku a začal chytať a púšťať predmety okolo seba. Po 2 minútach znovu zobral balónika opakoval 10 minút všetky predchádzajúce aktivity s potriasaním. Nato položil balónik vedľa seba a začal chytať a púšťať predmety okolo seba, ale uprostred tejto hry položil pravú ruku na okamih na balónik, aby sa uistil, že je stále tam, kde ho položil.
Podľa Nielsenovej chlapec už chápal, že balón stále existuje, aj keď ho nepočul. Vie, že je stále na mieste, kde ho položil. Teda dosiahol chápanie stálosti predmetu ohľadne balónika a predmetov na rezonančnej doske.
Chlapec počas nasledujúcich mesiacov pokračoval v experimentovaní s predmetmi. Tiež sa začal pohybovať z miesta na miesto, najprv pohol telo niekoľko centimetrov, aby dostal predmety mimo jeho dosahu. Neskôr sa plazil k zdroju zvuku napr. za hlasom rodičov. Nové zručnosti viedli k vyťahovaniu sa do stoja a učeniu samostatnej chôdze.
Lilli Nielsenová analyzuje problém
Nielsenová začala uvažovať, prečo bol vývin chlapca tak obmedzený. Vedel sám sedieť, učil sa chodiť za ruku. Vydržal aj dlhšiu chôdzu, ale nikdy to sám neinicioval. Počas celého bdenia si klepal na bradu, niekedy plakal. Keď ho dospelí vzali na ruky, chcel sa z rúk vytočiť..
Dokázala prerušiť stereotypné správanie a získala záujem chlapca o predmety. Hoci sa chlapec pohyboval okolo (nosením, chôdzou za ruku), nemal žiadne vlastné skúsenosti a poznatky o prostredí. Jeho vrodená potreba aktivity vyústila do stereotypných aktivít na vlastnom tele. Hoci sa s ním rodičia denne hrali, dávali mu do ruky hračky, učili ho chodiť, nemal žiadne vedomosti o okolitom svete.
Táto analýza vyústila do úvahy o tom, čo by sa malo urobiť, aby sa mu pomohlo a aby sa predchádzalo podobným problémom.
Čo spôsobí, že sa dieťa obráti do seba a nechce mať nič spoločné s ľuďmi alebo okolitým svetom?
Nielsenová uvažovala o nevidiacich deťoch, ktoré sa napriek počiatočnému primeranému vývinu prestanú vyvíjať a ustrnú. Je to dôsledok nedostatočného poznávania okolia? Keď držala tanierik pred chlapcom, vytvorila mu akúsi hranicu pre jeho priestor, v ktorom pracoval. Myslí si, že tento okamih, keď začal kopať na tanier miesto svojej brady, bol možno moment, keď si prvý krát skutočne uvedomil svet mimo seba.
A tak začala pracovať na predstave vytvoriť priestor, v ktorom by si dieťa mohlo vytvoriť základné predstavy o ňom. Aktívnym skúmaním by získalo aj základné skúsenosti o priestorových vzťahoch, čo by mu pomohlo v ďalšom poznávaní väčšieho sveta okolo neho.
Tieto úvahy ju viedli k vytvoreniu pomôcky „malá izba“.
Pripravila Otília Čechová a tím Ranej starostlivosti
